Dovolenka v Grécku, vlakom – cesta tam

Bolo pomerne teplé skoré ráno, kedy som spolu s rodinou skoro ráno 17. júla vyrazil na dlhú cestu na dovolenku do Grécka netušiac, že o tom budem niekedy niekde písať.

Cesta začala veľmi skoro, pretože na stihnutie EN 477 Metropol nestačilo ísť z Prievidze 4:15 osobným 5000, čo je prvý vlak, ale museli sme sa gumokolom dopraviť do Topoľčian na približne rovnaký čas na 5010, čím sme získali hodinu náskok. V Topoľčanoch nás už čakala 861.025, ktorej dva zdiaľky duniace dvanásťvalce mi dodávali nádej, že ten Metropol stihneme. Vlak odchádza na čas, teda 20 minút po štvrtej ráno a my sa snažíme pridať aspoň pár desiatok minút spánku k tým asi trom hodinám, ktoré sme spali doma. Vlastne ani nie spánku, ale skôr prerušovaných driemot, k čomu prispelo silné osvetlenie interiéru a nie veľmi pohodlné sedačky, ktoré do 861, ale aj iných regionálnych vlakov, dávajú. V Nitre, už za svetla, máme pobyt 18 minút a tak sa na sviežom rannom vzduchu idem trochu vyvenčiť a pozrieť si križovanie s 5001, ktorú mal vtedy 754.084 – Víchor. Ešte čakáme na prípoj z Leopoldova a odchádzame.

V Nových Zámkoch nasleduje prestup na pár minút meškajúci EN 477, ktorý by mal mať štyri vozne na sedenie, ostatné sú lôžka/lehátka. Prichádza s ním gorila 350.002. Po zastavení zisťujeme, že vozne na sedenie sú len 3 a že je to celkom plnka. Neostáva nám nič iné a tak nastupujeme na predstavok maďarského Bmpz, kde cestujeme “na stojáka” až do Budapešti.

Pohľad cez nástupné dvere vozňa z vlaku 477 na Dunaj a okolité kopce.

Pohľad cez nástupné dvere vozňa z vlaku 477 na Dunaj a okolité kopce.

Svojich pár minút meškania si doviezol až do Keleti, čo nám skôr vyhovuje, lebo máme stále vyše hodiny času. Odtiaľ máme vo vlaku 343 Ivo Andric lehátka až do Solúnu. Približne pol hodinu pred odchodom zasvietilo na odchodovej tabuli pri našom vlaku číslo koľaje, čo značilo, že sa môžeme presunúť k vlaku a “nalodiť sa”. Po prekonaní menšej jazykovej bariéry sme sa dostali do maďarského lôžkového vozňa Bc, v ktorom strávime najbližších 24 hodín.

002

Odstavené railjety pred Budapest-Keleti pu.

Ďalej ma už cesta až tak nezaujímala, pretože som tadiaľ nešiel prvý raz a kto to tam pozná, vie, že cesta z Pešti do Belehradu je viac o sledovaní rôznych druhov kukurice, pšenice a iných poľnohospodárskych plodín, než o kochaní sa krajinou. Navyše ide vlak ako osobný a asi 150 km dlhá cesta k hraniciam trvá niečo málo cez 3 hodiny. Takže sme rozložili lehátka a zaľahli.

Budím sa niekde za Kiskunhalasom, čo je už len asi 30 km od Kelebie – maďarskej strany hraníc. V Kelebii odvesujú osobné vozne a maďarský TRAXX nahradzuje srbská 444. Srbsko-maďarská hranica je zároveň hranicou Schengenu a tak nás čakajú aj pasové kontroly. Po asi polhodine sa pohneme smerom k hraniciam a pár minút na to prichádzame do stanice Subotica. Nasleduje ďalšia pasová kontrola, privesenie srbských vozňov a po ďalšej polhodine vyrážame ďalej na juh. Cesta ubieha pomaly, pretože vlaky tu v lete cez deň chodia len 30 kilometrovou rýchlosťou kvôli vysokým teplotám a zlému stavu koľajového zvršku. Navyše aj zabezpečovaciu techniku majú v zlom stave a tak pred skoro každým (aj chráneným) priecestím vlak zastaví, zatrúbi a až potom pokračuje ďalej.

003

Odstupujúci TRAXX 480.021 v stanici Kelebia. Na hraniciach sa veľmi vystupovať a fotiť nedá, takže fotka je dosť improvizovaná.

Necelých 10 km za Suboticou, v stanici Nuamicevo už opäť stojíme. A stojíme aj po desiatich minútach, čo mi začalo byť podozrivé. Vidím, že majster stiahol zberač, no teda fajn… O chvíľu ho zase zdvihol a keď som čakal, že sa pohneme, nič. My sme stáli, odišiel len rušeň. Po ďalšej asi polhodine sa idem pýtať maďarského sprievodcu, čo sa deje. Pýtam sa ho: “What’s the problem?” a on s ironickým úsmevom na tvári odpovedá, “Problem? No problem. Serbian, normal, no problem, NORMAL!”. K tomu myslím netreba ďalší komentár.

Mal som tušenie, že nám odišiel rušeň preto, lebo na trati niečo uviazlo. Nakoniec tak aj bolo a po ďalšej polhodine došla naša 444 s nákladným vlakom. Ešte preposunovať ju naspäť a môžme vyraziť. Vlak sa pohol a v našom vozni sme zažili menší aplaus, ale po pár sto metroch sme opäť stáli. Murphy funguje – pokazila sa výmena. Vtedy už spolucestujúci vo vagóne (všetko tiež železničiari cestujúci na dovolenku) penili. Čakali sme ďalšiu polhodinu na príchod auta s traťovákmi, ktorý výmenu narýchlo opravili a následne sme sa konečne po asi 2 hodinách státia uprostred ničoho na slnku pohli.

Ideme ďalej na juh závratnou tridsiatkou, neskôr dokonca vlak zrýchlil na 50 km/h. Prekvapuje ma, že to nemajú zapracované v cestovnom poriadku, pretože vlak neustále naberal meškanie. To sme už ale mali iné problémy – dopotený v tom teple som si už ani nechcel ísť ľahnúť, lebo by som sa na posteľ asi nadobro prilepil, ale na druhú stranu som už nevládal ďalej nevyspatý stáť pri okne a chladiť sa. Po ďalšej asi hodine som to ale vzdal a cítiac sa ako lepiaca páska som si ľahol a spal.

Budím sa niekde okolo mesta Bačka Topola, ktoré je ešte stále tri hodiny pred Belehradom. Cesta ubieha stále pomaly až nakoniec vidím väčšie mesto – Nový Sad, do ktorého prichádzame asi dve a pol hodiny zmeškaní. Zaujímavosťou je miestny most cez Dunaj, ktorý je spoločný pre vlaky aj pre autá. Odtiaľ už začína aj výrazne lepšia trať a v stúpaní k tunelu pri obci Čortanovci už vlak brúsi oblúky možno aj osemdesiatkou. 13 km na to sa doteraz jednokoľajná trať napája na koridor z Chorvátska do Belehradu, kde sme už prášili aj zo 120. Do Belehradu prichádzame tri hodiny zmeškaní a po predchádzajúcich skúsenostiach utekáme nabrať vodu do prázdnych fliaš. Hneď po nástupe späť do vlaku s nami začali posunovať a zostavovať vlak 335 Hellas do Tessalonik.

V Belehrade sme sa prvýkrát stretli aj s utečencami zo severnej Afriky a Blízkeho východu, o ktorých sa v poslednom období tak často hovorí. Z nášho vlaku znepokojení sledujeme, ako sa snaží skupina nejakých sto ľudí dostať do vlaku smer Budapešť. Katastrofický scenár sa však nekoná – sú to väčšinou civilizovaní ľudia a podľa výzoru väčšina nemá problém s peniazmi. Ich jediný problém je asi absencia víz. Po necelej hodine odchádzame a ideme spať s naivnou myšlienkou, že ráno sa zobudíme už na gréckych hraniciach.

004

Utečenci v Belehrade čakajúci na vlak do Budapešti.

Ráno sa budím okolo ôsmej a zisťujem, že sme v hraničnej stanici Preševo, čo je však ešte stále v Srbsku a to znamená, že meškáme asi 5 hodín. Nastáva tu aj výmena srbského rušňa za macedónsky, ale opäť je to švédsky štvorosák, ktorý majú asi vo všetkých krajinách bývalej Juhoslávie. Pasová kontrola tu prebieha už trochu inak – colníci hromadne pozbierajú pasy z celého vlaku a odídu s nimi do kancelárie (asi na kontrolu), potom ich opäť hromadne rozdajú. Ľudia neznalí pomerov možno ostanú prekvapení, ale v týchto končinách to tak jednoducho funguje a v podstate nemáte inú možnosť ako dať pas z ruky. Po kotrole prechádzame hranicu a ocitáme sa v stanici Tabanovci, teda už v Macedónsku. Opäť zbieranie pasov a po kontrole vyrážame smerom do hlavného mesta Skopje, odkiaľ vlak po krátkom pobyte pokračuje s ďalšou polhodinou meškania (hlavne vďaka pobytom na hraniciach) ďalej na juhovýchod smerom ku gréckej hranici.

005

Vlak 335 opúšťa stanicu Skopje.

Vlak ide v podstate stále v údolí rieky Vardar, okolo ktorej vďaka zavlažovaniu prekvitá poľnohospodárstvo. Tu už však namiesto kukurice a obilia vidíme aj exotickejšie plodiny. Asi trojhodinová cesta zo Skopje k hraniciam ubieha pomerne rýchlo. Možno sme si len zvykli po nekonečnej ceste do Belehradu, ale ani sme sa nenazdali a boli sme tam. V Grvgeliji sme opäť videli utečencov, ktorí sa dostali nelegálne cez hranice a snažia sa dostať ďalej do Európy. Mimo EÚ to asi majú jednoduché, pretože každý sa ich chce zbaviť a tak ich Gréci s radosťou pošlú na macedónske hranice, Macedónci ďalej na srbské (vozili ich v početných vyhradených vlakoch) atď. Ako vždy pasová kontrola vyžaduje pozbieranie pasov, čo navyše sťažuje prítomnosť utečencov, ktorých musí polícia strážiť.

Po asi hodine konečne odchádzame, aby sme po prekonaní krátkeho úseku trate opäť zastavili, tentokrát už v Grécku, v stanici Idomeni. Tu už je utečencov výrazne menej a tak je aj pasová kontrola o čosi rýchlejšia. Ešte vymeniť macedónsky rušeň za grécky SIEMENS radu 120 a môžeme vyraziť.

Kúsok za stanicou sa vlak dostáva do krátkeho kaňonu rieky Vardar. Je celkom riziko vykúkať z okna, pretože neorezaný porast nám často škriabe po vagóne. Vychádzame z kaňonu a v stanici Polikastro začína lepšia trať, odkiaľ vlak “práši” rýchlosťou 140 km/h v podstate až do Solúnu, kde okolo piatej poobede, teda 7 hodín zmeškaní, definitívne opúšťame náš maďarský vagón. Autobous, ktorý doviezol predchádzajúci turnus nás tu už čaká a tak sa, teraz už gumokolom, vydávame na posledný kúsok cesty zo Solúnu do asi 100 km vzdialeného letoviska Neoi Poroi. Tu sa naša cesta končí a s ňou aj táto časť reportáže z Grécka.

Rád by som pripomenul, že v čase cesty som ešte netušil, že o nej budem písať, preto, prosím, ospravedlňte menší počet fotografií (navyše všetky v mobilnej kvalite). Na druhú stranu dúfam, že to vyváži exotický obsah o železnici a o celkovej situácii v krajine, do ktorej aj vďaka zlej ekonomickej situácii bežný Slovák už tak skoro nepôjde. Samozrejme, nie všetko sa zmestilo do tejto reportáže, ktorú som aj tak niekoľkokrát skracoval, takže ak máte nejaké otázky, kľudne ich položte v diskusii. A tí, ktorým sa táto reportáž páčila sa môžu tešiť na ďalší diel.

Úvodná snímka: Grécka lokomotíva MLW MX-627 radu A 455 v stanici Idomeni.

You may also like...